V medzivojnovom období viacero štátov experimentovalo s konštrukciou viacvežových tankov. Tejto mánii podľahli aj v Sovietskom zväze. Hoci celý svet túto koncepciu nakoniec odmietlo, v Sovietskom zväze sa takéto tanky aj sériovo vyrábali. Jedným z takýchto tankov bol aj T-35. Vývoj tanku začal v roku 1930 a prvý prototyp bol hotový v lete 1932. Verejnosti bol predstavený 1.mája 1933 a v auguste 1933 bolo rozhodnuté o jeho sériovej výrobe. Celkovo bolo vyrobených 59 kusov. Počas vojny sa prejavili slabiny tohoto tanku. Pre svoju neohrabanosť a rozmery sa stávali ľahkým cieľom a pri poruche nebolo k dispozícii dostatočne výkonné vozidlo na odtiahnutie tanku. Jediným svetlým miestom v bojovom nasadení týchto tankov bola obrana Moskvy v zime 1941-1942. Tu slúžili tieto kolosy ako mobilné pevnosti. Stroje ktoré tieto boje prežili, boli čoskoro vyradené zo služby.
  Jediný dochovaný kus tohoto tanku je vystavený v múzeu obrnených síl Ruska na vojenskej základni Kubinka.

   Tank mal päť veží, väčšiu hlavnú a štyri menšie. V hlavnej veži bol umiestnený kanón KT-28 kalibru 76,2 mm, ktorý bol spriahnutý s guľometom DT kalibru 7,62 mm. Pred hlavnou vežou bol vpravo od pozdĺžnej osy v smere jazdy umiestnená veže s kanónom kalibru 45 mm a vľavo veža s guľomet DT. Za hlavnou vežou boli umiestnené rovnaké veže, ale vpravo bola guľometná a vľavo kanónová.
  Podvozok mal na každej stane šesť pojazdových kolies zavesených a odpružených po dvojiciach. Vrchnú časť pásu nieslo šesť kladiek. Vpredu bolo napínacie kolo a vzadu hnacie. Takmer celý podvozok zakrýval oceľový plát.
  Ako pohonná jednotka bol použitý vzduchom chladený zážihový dvanásťvalec M-17M s výkonom 365 kW. U tankov zo zosileným pancierom vyrábaných od roku 1937 bola použitá verzia motoru M-17 s výkonom 425 kW. Motor mal objem 46 900 cm² a spotrebu 6 l/km. Motor aj prevodovka boli umiestnené v zadnej časti vozidla.
  V prednej časti vľavo sedel vodič, ktorý bol zároveň mechanikom. Druhým mužom v trupe bol starší mechanik. Ostatný členovia posádky boli vo vežiach. V hlavnej veži boli veliteľ, strelec a nabíjač. V menších delových vežiach boli strelec a nabíjač. V guľometných vežiach bol jeden guľometčík. Posádku celkovo tvorilo 11 mužov. Posádka medzi sebou komunikovala pomocou internej telefónnej súpravy TPU-7. Na komunikáciu s ostatnými tankami a s veliteľstvom slúžila rádiostanica 71-TK-1. Rozmerná anténa rádiostanice bola umiestnená na ôsmych nosníkoch okolo veže.
  Posledných šesť tankov vyrobených v roku 1939 malo zošikmené bočné steny veží a hlavná veža mala v zadnej časti ďalší guľomet DT. Zmenená bola aj vrchná časť motorového priestoru a niektoré detaily korby.