V tridsiatych rokoch minulého storočia používalo talianske vojsko tančíky CV33 a CV35 a tanky Fiat 3000 (kópia Renaultu FT). Tančíky mali slabé pancierovanie a slabú výzbroj a Fiat 3000 bola zastaralá konštrukcia z doby 1. svetovej vojny. Preto armáda požadovala nový druh obrneného vozidla, označeného carro di rottura, v podstate stredný tank. Firmy Fiat a Ansaldo najskôr pracovali na svojich projektoch, ale neskôr začali spolupracovať na spoločnom projekte a v roku 1935 bol predstavený prototyp tanku Fiat Ansaldo. V roku 1938 bol skúšaný další prototyp, u ktorého boli zohľadnené skúsenosti z vojny v Španielsku. Tank bol prijatý do výzbroje pod označením M11/39 a bolo objednaných 100 kusov. Prvé kusy boli dodané armáde v lete 1939 a posledný na jar 1940. Výroba ďalej nepokračovala, lebo ho nahradil dokonalejší tank M13/40.

   Trup aj veža boli nitované z pancierových plechov. V zadnej časti bol umiestnený vzduchom chladený naftový motor Fiat S.P.A.8T s objemom 11 140 cm² a výkonom 77 kW. Pojazdové ústrojenstvo tvorilo na každej strane osem malých pojazových kolies. Nad nimi boli tri podperné kladky. Napínacie koleso bolo vzadu a hnacie vpredu.
   Posádka sa skladala z troch mužov. Vodič sedel vľavo, vedľa neho sedel strelec a vo veži bol veliteľ. Každý člen posádky mal svoj vlastný vchod do vozidla. Vodič mal výhľad z vozidla zabezpečený priezorom v čelnej stene. Priezor bol chránený odklopným krytom so štrbinou.
   Hlavnou zbraňou bol poloautomatický kanón Vickers Terni kalibru 37 mm. Kanón bol uložený v pravej časti čelného panciera. Toto uloženie obmedzovalo odmer na 15° na každú stranu. Námer kanónu bol - 8° až + 12°. Vo veži boli umiestnené vedľa seba dva guľomety Breda 38 kalibru 8 mm. Námer guľometov bol - 13° až + 23° a odmer bol 360°.